O tom, ako som sa dostal k tancu, ako ma to nebavilo a potom začalo baviť. O tom, ako sa mi skúsenosťami menil pohľad na tanec a prečo učím, čo učím.
Môj prvý kontakt s tancom bol, keď som mal 6 rokov. Jedného dňa, sme si tak kráčali ulicou domov spolu s mojou mamou a sestrou, keď mama zbadala na výklade vycapený plagát tanečnej školy a sestra sa hneď potešila, že chce ísť. Aby teda mala aj partnera, tak ma tam prihlásili tiež.
Jednalo sa o spoločenské tance a tak som sa začal učiť základy. Ako 6 ročného ma to nijako extra nebavilo. Hľadal som si rôzne výhovorky, ako nemusieť na tréningoch tancovať a ešte do toho prišlo, že ma sestra prerástla a chceli nás ako pár rozdeliť. Bol to vek kedy som si nevedel predstaviť, že mám tancovať s cudzím dievčaťom a doma som teda dostal ponuku, že môžem ísť namiesto toho na hudobnú, ale že dačo robiť budem.
Tak sa začala moja cesta hrania na akordeón (ani som nevedel že niečo také existuje ☺) a moja cesta tanca sa na niekoľko rokov prerušila. Ako roky pribúdali dostal som sa do veku, keď už mi dievčatá až tak nevadili a prestával ma baviť akordeón.
Keď som mal 14 prišli za mnou rodičia, že jeden ich kolega má dcéru zhruba v mojom veku a ona hľadá tanečného partnera na spoločenské tance. A zase prišla ponuka, ak s ňou pôjdem tancovať, už nemusím chodiť na akordeón. Chýbal mi presne jeden rok, aby som dokončil ZUŠ a mal papier na akordeón. Nikdy som toto rozhodnutie neoľutoval, pretože sa odštartovalo v mojom živote niečo, čo mi úplne zmenilo myslenie a naučilo ma disciplíne a vytrvalej práci. Naučil som sa, že tancovať sa môže naučiť naozaj každý. Je to len o tom, na akú úroveň to chce človek dotiahnuť a čo je pre tú úroveň ochotný spraviť.
Samozrejme nebudem nikomu tvrdiť, že som bol taký ten chlapec bez talentu. Šlo mi to celkom rýchlo. S partnerkou sme doslova preleteli cez prvé výkonnostné kategórie, v kategórii „B“ sme sa chvíľu museli adaptovať, tak isto aj v „A“, ale za cca 4 roky sme si vytancovali kategóriu „S“ v latinsko-amerických tancoch a potrebovali sme jednu súťaž na „S“ v štandardných tancoch. To som nakoniec dotiahol až s druhou partnerkou.
Nuž, ako to už býva s najvyššími kategóriami vo všetkom v našom živote, zrazu zistíte že kamoš talent, už nie je až tak podstatný, a že sa musíte vrátiť na úplný začiatok ku základnému kroku. K základným princípom pohybu, stabilita, prenos váhy, komunikácia v páre a základná technika jednotlivých tancov. Ale moje vnímanie už bolo úplne iné. Na začiatku ma základný krok nebavil. Bolo to len „jednoduché kráčanie, pomalé, nudné“. Čím skôr som chcel byť v „B“ kategórii, aby som mohol tancovať zložitejšie a zaujímavejšie figúry, lebo v kategóriách pred „B“ bol len obmedzený repertoár.
Keď som sa po získaní najvyššej kategórie vrátil späť k základom, bolo to ako by som objavil Ameriku. Zistil som, že dokážem jednému kroku venovať celý 90 minútový tréning a stále mám čo robiť. Čo bolo, ale najlepšie na celej veci bol fakt, že ma to začalo strašne baviť. Rozoberať detaily a milimetre pohybu a začínať chápať, prečo a ako daný pohyb vzniká, dokázať hneď identifikovať, že partnerka spadla z nohy kvôli mne a podobné veci, bolo niečo s čím sa zrazu dalo pracovať. Počas mojej súťažnej kariéry som sa stretol s niekoľkými trénermi a každý z nich mi dal iný pohľad na tanec. Naučil som sa pracovať so svojím telom a naučil som sa ho vyprovokovať k vysokým výkonom. Bolo to krásnych 11 rokov tanca vo výkonovej rovine, ako to dnes voláme a nikdy som neľutoval ani jedinú minútu a ani jediný cent čo som do tohto obdobia investoval.
Jedného dňa, ako to už chodí sme to zabalili. Prišla frustrácia, vytratila sa motivácia, minuli sa financie, ale hlavne, zmenili sa priority. Rozhodli sme sa spolu s vtedajšou partnerkou, že si dáme mesiac pauzu. No a po mesiaci sme si uvedomili, že nám ten súťažný život až tak nechýba a tak sme to úplne zavesili na klinec. Potom sme sa ešte cca dva roky venovali tancu spôsobom, že sme chodili na tréningy a na vystúpenia, ale už to bolo len formou zábavy. Ja som začal učiť tanec v tanečnej škole, v ktorej som mal aj svojho trénera. To ma držalo ešte 3 roky a potom prišlo moje tanečné vzduchoprázdno.
Dlho som si kládol otázku ako som to dokázal, takto sa na to vykašlať, na tak dlhú dobu. Pravdepodobne je to aj o prioritách a živote, ktorý práve žijeme. Ale dnes si myslím, že ma len prestal baviť tanec ako šport a už som nemal záujem súťažiť.
Môj život sa znovu zmenil v 2019, keď sme s mojou vtedajšou manželkou (poslednou tanečnou partnerkou) ukončili náš 12 ročný vzťah. Začali mi hlavou bežať otázky, čo idem so svojim životom spraviť. Zrazu som ostal sám a bolo treba sa niekam pohnúť. Našťastie som sa celkom rýchlo spamätal a uvedomil si, že mám kopu času, ktorý môžem využiť pre seba. Prvé čo ma napadlo bolo, že chcem zase tancovať. Ale už som nemal chuť skočiť naspäť do súťažného kolotoča. Táto éra bola za mnou. Chcel som sa baviť. A tak som si povedal, že skúsim salsu. To bol môj prvý reálny kontakt so social dance. Mali sme v našom meste kurzy salsy a bachaty a k tomu sa ešte pridala rueda de casino, tak som sa samozrejme prihlásil na všetko, nech sa mám kde baviť a nech sa môžem ďalej vzdelávať v tanci a môžem ho posunúť na ďalšiu úroveň. Nebál som sa toho, že by som toho toľko naraz nestíhal. Niekedy som robil 10 tancov, takže v skutočnosti mi to bolo málo.
Popri našej súťažnej kariére sme skúšali veľa pridružených vecí, ktoré dopĺňali náš tanec. Bola tam baletná príprava, nejaké workshopy na disco, hip hop, contemporary, ale bola aj salsa, bachata, meregue, nie však v tom zmysle ako to je v social dance. To bola pre mňa úplne nová skúsenosť. Zo začiatku sa u mňa začali objavovať pochybnosti. Vošiel som do rozbehnutej komunity, ktorá si šla svojim životom a nebolo až tak ľahké pre mňa sa na túto komunitu adaptovať. Ja som pomerne veľký introvert. Na kurzoch som sa ale naučil pár krokov, trochu som si rozšíril repertoár a hovorím si, že veď tancovať viem tak z čoho mám taký zvláštny pocit?
Problém bol v tom, čo sa mi dnes na tom najviac páči. IMPROVIZÁCIA. Celý social dance spočíva v tom, že leader vedie a follower nasleduje. Samozrejme, že to platí aj v spoločákoch. Rozdiel je v tom, že v social dance follower nevie, čo bude nasledovať. V spoločákoch bola postavená choreografia. Dalo sa pracovať s hudbou a rytmom, ale choreografia sa moc nemenila počas súťaže. A zrazu som mal slobodu. Mohol som ísť čo mi len napadlo. Ale samozrejme moja minulosť ma dobehla a začali vyskakovať otázky. Akým spôsobom partnerku viesť? Ako mám našľapovať? Ako prenášať váhu, aby som ju dostal kam potrebujem? Má toto iné pravidlá vedenia a nasledovania ako spoločáky?
Chcel som čo najviac informácií a čo najrýchlejšie. Vedel som, že ich dokážem rýchlo spracovať, lebo moje telo fungovalo v tomto už dá sa povedať na automat. Skúšal som rôzne mestá, rôznych inštruktorov, ale všade mi to bolo málo. Nezapadalo mi to do seba a ani do môjho konceptu a vnímania tanca. Keď som prvýkrát dostal informáciu, že mám partnerku do figúry potiahnuť a potom potlačiť rukou, juj, ako moja súčasná partnerka Erika hovorí, až ma v riti pichlo :D
Začal som skúšať zahraničie a veľké festivaly. Prišli tam svetovo uznávané, naozaj top tanečné páry v social dance. Bachata bola vtedy pre mňa dostupnejšia ako salsa, keďže som sa tak trochu votrel do jednej menšej skupinky v komunite, ktorá sa viac chcela vzdelávať v bachate. Vtedy mi to bolo trochu jedno hlavne, že budú informácie. Svojim spôsobom, to je skvelá skúsenosť. Festival, kde príde okolo 1000 ľudí, každý chce tancovať a získavať nové a nové informácie, obrovské párty, najlepšie tanečné páry na svete. Naozaj super zážitok a skvelá zábava. Mal som v pláne ďalšie a ďalšie festivaly a potom prišiel marec 2020 a dostavila sa k nám kamoška corona. Všetko sa zrušilo a nič sa nekonalo. Len lokálne tancovačky, keď sa trochu uvoľnili pravidlá. Zrazu bolo zase kopu času na premýšľanie a zase prišlo precitnutie...
Ako sa tie páry a jednotlivci dokážu reálne zlepšovať vo svojom tanci? Všade len figúry a kombinácie a ďalšie kombinácie a zložitejšie kombinácie a minimum techniky. Hovorím si, že keby som nemal natancované to, čo mám, tak na tom festivale nezatancujem nič. Lebo na open class, čo má byť vlastne pre každého, prišla taká kombinácia, že bez princípov pohybu a nejakých návykov, čo som mal, sa to jednoducho nedalo zatancovať tak, aby to bolo pre oboch v páre príjemné. A podľa mňa, tanec by mal byť hlavne príjemný. V mojom chápaní som začal festivaly vnímať ako reklamu na lektorov. Áno, samozrejme dajú vám tam nejaké informácie, ale čo sa naučíte od lektora, s ktorým sa stretnete 2x za rok na festivale, kde odučí 3 hodiny a každú pre inú úroveň? Vzhľadom na to, že žijem na Slovensku, tak corona nám v skutočnosti dala prístup k informáciám a to presne tým, ktoré som potreboval. Začalo sa vyučovať online.
2021 som sa dal dokopy s Erikou, pri ktorej som “objavil” novú dimenziu tanca. Z nejakej časti novú a z inej časti, som sa len utvrdil, že to naozaj môže fungovať tak, ako som to cítil. Začali sme teda spolu trénovať (okrem iného :D) a začali sme sa intenzívne venovať kizombe a trochu brazílskemu zouku. Bachata a salsa šli pre mňa trochu bokom. Pretože kizomba ma bavila viac vzhľadom na connection (napojenie), ktoré tam je a to ako sa dá tancovať na rôzne hudobné štýly a aká veľká sloboda v tomto tanci môže byť. Dostal som niekoľko pohľadov na tento tanec a získal si ma ešte viac.
Vďaka všetkým týmto skúsenostiam, zisteniam a objaveniam som získal úplne nový pohľad na tanec, ktorý vlastne dopĺňa to všetko, čo som v ňom videl pred tým.
Presne pre to, že ma prestala baviť súťažná rovina a vtedy som nevidel zmysel tréningov, ak to nemám súťažne posúvať ďalej.
Dnes viem, že posúvať ďalej sa viem aj bez súťaženia. Ale teraz už viac v rovine pocitov, partneringu a muzikality. Samozrejme, že stále sa venujem technike (veď to je niečo, čo ma niekedy bavilo najviac), ale dnes už tomu nedávam až tak vysokú prioritu. Ak ma niečo social dance naučil, tak hlavne, že to má byť príjemné pre oboch v páre a keď tancujem niekde na párty, oveľa viac sa sústredím na hudbu a na partnerku, než na seba.
